Page 8 - Časopis Rozsievač 3/2020

Misia na Slovensku

Prvý rok v Revúcej za nami... Prvá časť

Tak a oficiálne sme v Revúcej viac ako rok. vaniami a ako v ňom byť svetlom. Nevedeli svojich bojovníkov. Miesto a služba na nás
Veľa sa toho stalo, veľa sa zmenilo. Nadše- sme, že maminka na materskej musí vedieť vytvárajú pozitívny tlak, ktorý nás mení
nie, entuziazmus, ružové okuliare – tieto perfektne plánovať čas, že musí predvídať a posúva dopredu rýchlejšie, ako kedykoľ-
pocity sa pomaly, ale určite menia na trie- mnoho krokov dopredu, že plán B mať ne- vek predtým. Pomaly, ale isto sa menia naše
zvejšie postoje v našich životoch. Do po- stačí, je potrebný plán C aj plán Z. Že vy- priority a miera ochoty sa obetovať pre Bo-
predia sa začínajú tlačiť problémy, konflikty, chystanie sa na prechádzku sa môže stať žie veci. Nachádzame radosť zo života
posudzovanie, frustrácia, obavy, strach, po- celodennou záležitosťou. Nevedeli sme, že v komunite, ktorá je tmelená spoločným
kušenie zabaliť to a odísť, niekedy je celý byť zakladateľom nového zboru znamená zápasom a cieľom. Niečo také silné, krásne
svet zaujímavejší a lákavejší ako Revúca, kal- byť často v aute, často telefonovať a neustá- a ťažké zároveň som ešte nezažila. A hoci
kulujeme a počítame, uvedomujeme si, čo le byť akoby na pódiu. Zvyknúť si na to, že má Revúca veľa nedostatkov, žije sa nám tu
strácame, a každý deň sa presviedčame, že ste neustále analyzovaní, hodnotení, kritizo- krásne. Sme obklopení krásnou prírodou,
naše straty stoja za to. Cvičíme svoje mysle, vaní – svetom, že nie sme dosť tolerantní, pokojom a pomalším, jednoduchším život-
učíme sa žiť tu a teraz, nepozerať sa, čo je cirkvou, že sme príliš tolerantní. Svetom, že ným tempom. Po uponáhľanej Bratislave
okolo nás, cvičíme vôľu, ktorá nás tu drží, hovoríme o Ježišovi príliš veľa, a cirkvou, že nás to uzdravuje a pomáha nám žiť inak –
učíme sa byť služobníkmi, učíme sa nepo- o ňom hovoríme málo. Znamená to učiť sa tak, ako sme nakoniec vždy chceli.
zerať na to, čo strácame, ale na to, čo sme počúvať kritiku s otvorenou mysľou. Brať ju
získali. Najviac sa však učíme nežiť pre seba, vážne, ale nie príliš vážne. Uvedomujeme si,
žijeme proti logike a pravidlám dnešnej do- že kresťanský život nie je o konferenciách,
by, každý deň popierame trend žiť kom- ale o skrytých každodennostiach. Je to
fortný život pre seba samého. Učíme sa sta- o malých veciach. Ako povedala Matka Te-
vať na prvé miesto kráľovstvo Božie a dúfa- reza, byť verný v malých veciach, lebo v nich
me (v lepšie dni veríme), že všetko ostatné tkvie naša sila. Revúca sa pre nás stala do-
nám bude pridané. Výpovede jednotlivých movom, miestom, kde snívame o tom, čo
členov vám však poskytnú najlepší obraz by mohlo niekedy byť. S vďakou sa obzerá-
o tom, ako sa v stratenej doline uprostred me späť a ďakujeme dobrému Bohu za mož-
Slovenska máme. Spoločné však majú to, že nosť slúžiť. Pane, daj nám múdrosť vedieť,
sme tu našli svoj domov a spoločnú rodinu kam kráčať ďalej, a odvahu tam vykročiť.
– takú veľkú, ako je tím sám. Pri prekonáva-
ní prekážok sme našli lásku, priateľstvá Viktor a Miriam Valentíniovci
a svoje lepšie ja. V Revúcej sme takmer rok. Dlhý rok, plný
rozhodnutí, nečakaných situácií a nových
kamarátstiev. Dalo sa to predpokladať?
Možno. Vedeli sme si to naozaj predstaviť?
Určite nie. Ale nie je to zlá vec. Vedeli sme,
že v tom nie sme sami. Pán Boh nás neušet-
ril pred rôznymi skúškami, možno aj preto,
aby nás preskúšal, či to myslíme s tou Revú-
cou vážne. A tak máme za sebou relatívne
ťažký rok. Nečakane sme sa museli sťaho-
Peter a Ráchel Orvošovci vať, našťastie, iba z jednej ulice na druhú.
Peťo bol bývalý kazateľ a žili sme v Bratisla- A teraz už aj, vďaka Bohu, do svojho vlast-
ve, kde som študovala na vysokej škole. Keď ného bytíku. Nasledoval rad osobných, ale
Richard a Tánička Nagypálovci sa blížil koniec môjho štúdia, pýtali sme sa, aj spoločných bojov. Bola to cesta brutál-
Rok v Revúcej sa do nášho života zapíše čo ďalej. Ostať bývať v Bratislave, alebo ísť nej dôvery medzi nami a medzi Bohom.
ako výnimočný po všetkých stránkach. Pre- inde. Kam? Chceli sme viac, ako si naplá- Chvíľami to bol ťažký rok a zároveň taký pl-
rábanie bytov, nové prostredie, tím, rozho- novať krásny život a žiť ho. Chceli sme žiť ný krásnych vecí, až to presahuje naše chá-
vory, modlitby, obedy, hry a prvé akcie... v centre Božej vôle a robiť presne to, na čo panie. Prebýva v nás často neopísateľný
Ľudia, s ktorými máme tú česť byť v tíme, nás Boh chce použiť. Postupne, cez rôzne pokoj. Dennodenne vidíme, že nás Boh na-
nám hlboko prirástli k srdcu. Akákoľvek bu- nadprirodzené udalosti nám ukázal, že ozaj neopúšťa. Myslí to s nami vážne a dáva
dúcnosť čaká našu rodinu, sme presvedčení, miesto, kde nás chce mať, je Revúca. Pres- nám to jasne vidieť. Aj keď sa nám to nezdá
že prísť do Revúcej bola poslušnosť na Bo- ťahovať sa z hlavného mesta do zabudnutej úplne vždy. Niekedy to znamená byť ticho
žie volanie. Počas prvého roka v Revúcej sa časti Slovenska, odkiaľ každý uteká a kde a s dôverou čakať na odpovede. Občas sa
nám narodila druhá dcérka. Učíme sa živo- je vysoká nezamestnanosť, si žiadalo našu nájde ešte človek, ktorý sa nás opýta, či je
tu mladej rodiny v malom meste. Naša do- odvahu a vieru, že Boh sa postará. Zo všet- to tak naozaj pre nás lepšie. Ale my nemô-
mácnosť je plná porozkladaných noteboo- kých pohľadov okrem nebeskej perspektívy žeme pochybovať. Ponúkali sa nám alter-
kov a kníh, plná detského plaču a hračiek. naše rozhodnutie nedávalo zmysel. Veľa natívy pre Revúcu. Krásne možnosti. Ale
Uvedomujeme si, že chvíľa pre vzájomný sme stratili, ale neporovnateľne viac získali. vieme, že túto chvíľu, tento rok či päť, či už
rozhovor je vzácnosť. Napriek tomu sme mali a dodnes máme koľkokoľvek, máme byť v tejto dolinke.
Učíme sa investovať energiu do dôležitých neopísateľný pokoj v rozhodnutí, ktoré sme Milovať ju, žehnať jej a niesť kus Jeho svetla,
vecí a neriešiť nepodstatnosti. Takmer ani urobili. Považujeme to za najlepšie rozhod- ktorý do nás s láskou a v milosti vložil.
nevieme, čo sme robili, keď sme nemali de- nutie, aké sme kedy mohli urobiť. Byť povo- Za relatívne krátky čas, čo tu sme, sme mali
ti. Za obe sme veľmi vďační a obe nás učia laný Bohom je výsada. Je výsada, môcť byť možnosť zažiť ozajstnú milujúcu komunitu.
veľa o nás aj o Bohu. súčasťou takejto veľkej veci. Posúva nás to Získali sme novú rodinu, nové priateľstvá
Učíme sa, ako žiť v tomto svete, ktorý má bližšie k Bohu, formuje a prehlbuje vzťah a oživenú túžbu po zdieľaní všetkého, čo
na nás nároky, vo svete preplnenom očaká- s ním a učí nás, premieňa za pochodu na poznáme a zažívame s Bohom ďalej. Cítime

8 8