Page 14 - Časopis Rozsievač 1/2020

...zamyslenie a báseň

žiť s ňou a nedržať sa takto hrdo...“ Martin že sme zasa spolu...“ Po chvíli pochopil, že „Rozmýšľam, ako sa asi cíti náš hosť. Dúfam,
odpovedal: „To je pravda, že by mal byť s ro- rozpráva len sám, tak stíchol aj on. Šli spolu že mu je dobre. Marta, vieš čo? Modlime sa
dinou, ale skúsime to vyriešiť zajtra. Ja idem vedľa seba bez slov. spolu dnes večer tu vonku: Drahý Pane Je-
ešte doniesť drevo a pôjdeme všetci spať.“ Nevedeli, ako ďalej. Tak len kráčali, veľmi pre- žišu, ďakujeme Ti, že nás máš rád a pozývaš
Hosťa akoby tento rozhovor vôbec nezau- kvapení, čo sa s nimi deje. Ticho prerušil až nás zo studených vzťahov, keď sa nevieme
jímal. Skúsenosti s ľuďmi ho naučili nestarať hluk z blízkej píly na drevo. Aj v noci sa tu rozprávať medzi sebou a ani s Tebou, do
sa. Dalo sa pochopiť, že netrval na svojom pracuje. Všetko je dobre osvetlené. Vošli do tepla, ako som ja zavolal toho chlapa. Pane,
návrhu spať vonku, keď dnu bolo tak príjem- svetla lámp, ktoré sa nedalo obísť. Z haly vyznávam, že nedokážem hneď ísť s Tebou
ne teplo. Prišiel teda bližšie k ponúknutej la- fabriky práve vyšiel robotník, ktorý dvojicu a niekedy akoby som bol hrdý na to, že to
vici, veď bolo povedané, že sa ide spať. Po- poznal. „A kdeže vy dvaja takto v noci,“ pri- zvládnem aj bez Teba.“ Po chvíli sa modlila
sadil sa na lavicu a zašomral len tak pre seba: hovoril sa. „Ideme sa prejsť!“ odpovedal po- aj Marta. „Pane, prosím, odpusť mi, aká som,
„Slama je na ležanie lepšia, toto je tvrdé, ale hotovo Martin. V tej chvíli ticho noci preťal čo hovorím a čo robím zle. Ďakujem za man-
bolo už aj horšie!“ sykot. „Čo sa to robí?“ spýtala sa Marta vy- žela... Chcem mu byť pomocou... A ďaku-
Obidvaja manželia vyšli von. Martin s košia- strašene a pohla sa bližšie k manželovi. „To jem, Pane, že ma máš rád, a preto mi chceš
rom na drevo, manželka rýchlo za ním. „Ideš počuť paru, ako uniká z poistného ventilu pomôcť. Ja som sa dnes večer bránila Tvoj-
mi pomôcť s drevom?“ opýtal sa s úsme- parného stroja.“ Ventil sa zavrel a sykot pary mu pozvaniu presne tak ako náš hosť... Pane,
vom. Ale neuhádol. „Chcem sa s tebou roz- prestal. „Prečo si nepovedal pravdu, že sme ďakujem Ti, že ma miluješ... Neviem si pred-
právať a chcem, aby si ma pochopil. Som sa pohádali?“ Akoby ich ten zvuk pary ko- staviť, že by si ma nechal ísť ďalej svojou ces-
ochotná pomáhať, ale tomu, kto našu po- nečne prebral. Po niekoľkých kilometroch tou... Lebo to veľmi bolelo!“
moc naozaj potrebuje. Nedokážem pomá- putovania sa konečne zastavili. Trochu ne- Keď vošli do domu, počuli spokojné chrápa-
hať niekomu len preto, že sa neznáša so svo- smelo, ale s úľavou odpovedal: „Ale veď sa nie hosťa...
jou rodinou. Chápeš ma?“ Prišla k manželovi vôbec nerozprávame, takto sa nedá hádať.“ Ján Kováčik
celkom blízko a chytila mu ruku do svojich „Kde sme sa to dostali?“ opýtala sa teplejším
aj s polenom, ktoré kládol do košiara. Hľa- hlasom, aj keď mrzlo. „V duchu som sa aj
del na poukladané drevo, a potom do očí pokúšala modliť, ale nešlo to. Cítim, že ne-
tej, ktorú mal tak rád. „ Ale ako by sme ho mám pravdu, že som konala aj hovorila zle.
mohli nechať vonku, vieš si to predstaviť?“ Veď dávno poznám tvoje zmýšľanie, a práve
Cítila sa bezmocná, keď videla, že je pevne to sa mi na tebe páči. Stále hovoríš o Pánovi
rozhodnutý, ale bránila sa. „Hanbím sa, že Ježišovi, o jeho milosrdenstve a súcite. Po-
takto hovorím, ale on naozaj nie je odkáza- máhaš všetkým ľuďom a máš ich rád. Lenže
ný na našu pomoc. Klame! V tom batohu, ja to neviem!“ Rozplakala sa, lebo tieto vety Čakanie
ktorý si tak pritíska, má aj pálenku. To je ten starostlivo skladala od chvíle, ako odišla
jeho rodinný problém. Všimla som si to, keď z domu. „Nie som pripravená na to, že bu- Pane Ježišu,
som mu prekladala veci. Dnešný večer som deme žiť spolu a budeš mať rád nielen mňa, ďakujem Ti, že formuješ môj charakter,
si predstavovala úplne inak.“ Martin položil ale aj takýchto ľudí ako náš dnešný hosť.“ posilňuješ moju vieru,
polená do košiara a nadýchol sa: „Marta, te- „Prestaň, prestaň, ja to tiež neviem, len sa to učíš ma dôverovať Ti,
raz nejde o to, či mám pravdu ja alebo ty. učím. K tomu súcitu mi pomohlo aj to, že spoliehať sa na Teba
Teraz ide o človeka. Tak...“ Nestihol dopo- som ako chlapec bol v sirotinci v Bernolá- a držať sa Ťa v každej situácii.
vedať, lebo Marta zúfalo skúsila inak. „Buď kove. Asi je to ťažko pochopiť, ale veta – aj Si mojou skalou.
tu ostane on, alebo ja! Ale tebe to hovorím Martin je s nami! To povedali starší chlapci, Spoľahlivou ochranou.
úplne zbytočne, pretože ty si sa už rozhodol keď som tam stál sám a bolo mi veľmi smut- Bezpečným útočišťom.
sám a mňa vôbec nepočúvaš.“ To povedala no a oni šli hrať futbal... oni ma chceli medzi Pomocou.
už vnútri v dome a bolo jej v tej chvíli úplne seba!“ Povedal roztraseným hlasom ako naj-
jedno, že to neznámy muž počuje. Vbehla úžasnejšie vyznanie. „Odvtedy veľmi vní- Ale...
do izby, hodila na seba veci, ktoré po prícho- mam, keď niekto iný trpí alebo je smutný, stretávajú ma problémy,
de z práce ešte neodložila a v chvate naťa- a som šťastný, keď si to niekto všimne a po- ťažkosti,
hovala aj kapce, ktoré sa aspoň zohriali. Mar- môže. Nebolo a nie je jednoduché prijímať konflikty,
tin medzitým poskladal drevo a skúsil ešte pomoc od druhých, lebo to znamená, že starosti,
niečo povedať. „Kde chceš ísť teraz proti no- sám to nedokážem. A tak sa aj ja učím po- utrpenie...
ci, nerob to, prosím ťa,“ volal za ňou a pokú- máhať druhým aj prijímať pomoc. To úžasná Mnohokrát nerozumiem.
sil sa zachytiť jej ruku. Manželka povedala Božia dobrota mení moje myslenie. Ako Mnohokrát mám množstvo
vo dverách: „ Pre mňa, za mňa, rob si tu sám, dobre, že máme Bibliu a môžeme vedieť, nezodpovedaných otázok.
čo len chceš! Nikdy nezabudnem, ako si ma ako treba žiť.“ Pri tejto vete bolo v jeho hlase A...
dnes ponížil! Dvere nechám otvorené, lebo zase cítiť vzrušenie. Marta si uvedomila si, že zabúdam na trpezlivosť
na tomto dome sú aj tak zbytočné. Buď dô- jej túžba prežiť krásny večer ten večer vlastne a potešenie, čo dáva Božie slovo.
sledný v tom, čo robíš!“ pokazila.
Keď Martin prikladal do sporáka, pálil ho „Ty sa celý trasieš, veď si len vo svetri! Ako si Lebo – Tvoje zasľúbenia patria aj mne.
nielen silný oheň, ale aj v hrudi. Hodnú chvíľu takto mohol vyjsť do tej zimy? Ako to, že A raz –
sedel nechápajúc, čo sa to stalo. Potom vstal, som si to nevšimla? Hanbím sa, že som bo- ako si povedal,
schytil baranicu, pozrel na hosťa, ktorý si na- la taká... odpusť mi.“ „Ty mne prepáč, asi zotrieš každú slzu z rias.
prával pod hlavu, a len tak, vo svetri, vyšiel za som to nerobil dnes večer dobre,“ poprosil A nebude viac žalosti
manželkou. Bol si istý, že bude pred domom, on. Až teraz, cestou domov si všimli, aká ani kriku,
alebo na ceste, kde sa chodili prechádzať nádherná, priam romantická je zasnežená ani bolesti
a rozprávať. Nebola tam. Zrýchlil krok s ná- krajina okolo nich. Bola noc, ale biely sneh a nebude ani smrť.
dejou, že za prvou zákrutou ju zbadá. Ne- im pomáhal vidieť pred seba. Zasypaná ces- Raz bude všetko ako na POČIATKU.
bola ani za prvou, ani za ďalšou. Stopy viedli ta, previsnuté konáre stromov, takže sa ich VEĽMI, VEĽMI DOBRÉ.
ďalej a ďalej od domu. Zadýchaný ju predsa zavše dotkli hlavami a vtedy sa sneh šuchol
dobehol a pochválil: „Zašla si poriadne ďa- aj za golier. Martin jej s jemu vlastnou galant- Toto si musím pripomínať v každom
leko. Ja som si myslel, že budeš len za mos- nosťou poradil, aby si sneh vytriasla, lebo ju okamihu a čakať...
tíkom,“ a so smiechom dodal. „Hlavná vec, bude chladiť, a dal si ruky hlbšie do vreciek. Jarka Rečníková
14